Kožúšok

8. srpna 2015 v 0:13 | Lydia |  Lydia
Je ráno. Viem to, ani nemusím otvoriť oči, cítim slnečné lúče na viečkach. Keď som uňho, vždy je to tak - nemá závesy, na noc sa nezastiera, takže sa ráno budíme so slnkom v očiach.


Uvedomím si svoje nahé telo pod paplónom. Pritiahnem si prikrývku bližšie, aby mi ani kúsok kolena netrčal. Nie je to prvý krát, čo sa takto budím, ale nie je to ešte ani tak často, aby som si na to zvykla.

Zobúdzať sa nahá v cudzej posteli, zvláštny pocit.

Otvorím oči a hladím na osvetlenú izbu, v ktorej vládne večný umelecko-pracovný chaos. Tentokrát nestihol zo zeme odložiť ani ostré rydlá.

Jeho strana postele je prázdna a chladná. To je novinka, väčšinou som vstala vždy skôr ako on, zjavne je na ranné slnko zvyknutý. Alebo je proste lepší spáč.

Dvere sú pootvorené, ale v byte vládne ticho.

Vstanem. Na stole je papierik s odkazom: "Hneď som späť." Zbožňujem také. Bohvie, kedy ho napísal. Takto môže byť preč už aj 2 hodiny, žiadne hneď som späť. Ale aspoň je to bez pravopisnej chyby, žiadny ypsilon, ktoré by si mohol pomýliť. Otvorím skriňu, aby som mu ukradla nejaké tričko, nemienim si obliekať veci zo včerajška, aj tak vlastne neviem, kde sú pohodené. Končekmi prstov prechádzam po šatách, po rôznych látkach. Z jednej strany skrine na druhú. Ale nie dlho, nahá a mimo postele sa necítim dobre.

Vtom narazím na jemnú kožušinu. Prvý raz sa pousmejem - je to jeho vikingská vesta, ktorú som si chcela vyskúšať už odkedy som ju prvý raz videla na fotke. Stiahnem ju z vešiaka a oblečiem si ju. Vzhľadom na naše veľmi rozdielne proporcie ma ťažko zakryje, akurát tak brucho, hore a dole je všetko vidieť. Ale to nevadí, aspoň zadok mám zakrytý a než sa vráti, nájdem si niečo iné. Teraz mi treba hlavne zuby umyť. Našťastie tu už mám svoju kefku, bola to prvá vec, ktorú sme museli zohnať, keď som uňho prvý raz prespávala. Lebo ja a neumyté zuby? Neexistuje. Hlavne ráno.

Opláchnem si tvár studenou vodou, na prebratie a vyčešem si vlasy do strapatého drdolu. Už by sa zišli ostrihať, napadne mi, už mi padajú až na plecia.

Keď sa vrátim do izby, zastavím vo dverách a prezerám si ju, je trochu iná ako vtedy, keď som k nemu chodila len na krátke návštevy. Je tu viac bordelu. Už zistil, že mi to nevadí, tak sa nesnaží ani upratovať. A v poslednej dobe sú moje návštevy mierne neplánované, takže ani moc nestíha. Ale už som sa naučila chodiť tu aj bosá, pomedzi drevá a rydlá a iné ostré veci, po špičkách a opatrne.

Zdvihnem ruky nad hlavu, aby som sa natiahla, ale hneď ich zase zdesene spustím a zakryjem sa, lebo stojím presne pred veľkým oknom.

Ale čo vlastne. Aj tak sme na najvyššom poschodí, oproti v dohľadne žiadna iná bytovka.

Zamyslene prechádzam prstami po kožušine, je jemná a príjemná na dotyk. Aj zvnútra, na nahom tele.

Znova sa natiahnem, cítim, ako mi skĺzava zo zadku a vpredu sa otvára - som oblečená, ale odhalená zároveň.

"Pekné," ozve sa za mnou.

Bleskovo sa otočím, vesta zavíri. Stojí medzi dverami, opretý o zárubňu a sprosto sa uškŕňa. Zbožňuje, keď ma môže privádzať do rozpakov. Hlavne po tom, keď zistil, aké je to ľahké.

Okamžite sa zakryjem, ale čo mi to pomôže; už ma videl a aj tak ma to poriadne nezahalí. V duchu si nadávam, prečo som sa hneď neprezliekla a snažím sa odohnať teplo stúpajúce do tváre.

"Kde si to našla?" len tam tak stojí a pozerá a určite sa veľmi dobre baví.
Zachovaj pokoj, zachovaj pokoj, hlavne zachovaj pokoj.

Kývnem hlavou ku skrini, "Tam..."

Zrazu je pri mne, ani som si to nestačila všimnúť. To je výhoda dlhých nôh - v jednej chvíli je vo dverách, v druhej má ruky pod vestou na mojom holom tele. Vyvráti mi hlavu dohora, drží ma za krk, jemne, ale dôrazne, nemôžem sa pohnúť, uhnúť, pozrieť sa, kde má druhú ruku.

Ale to ani nemusím, cítim, ako mi kĺže cez prsia a brucho až dole medzi nohy, kde zostane, presne vytvarovaná do tvaru môjho lona.

Čakám, že ma pobozká; že pohne prstami; že ma zatlačí do postele. Ale on nado mnou iba stojí a usmieva sa a pozerá mi do očí. Cítiť z neho cigarety, asi fajčil tesne pred príchodom. Pozerá na mňa z hora, dotýka sa ma len na dvoch miestach, a predsa sa nemôžem ani pohnúť. V podobných chvíľach sa vždy cítim malá, konečne. Naťastie je odo mňa vyšší pomaly viac ako o hlavu.
Náhly pohyb pier ma upúta, prenesiem pohľad z jeho očí na ne. Ale nepohnú sa smerom ku mne, bozku sa zjavne nedočkám. "Myslím," prehovorí a je to veľmi tichý šepot, "že ti vyrobím podobný kožuch. Taký, aby sa hodil k tvojmu..." Ruka na lone sa významne zovrie. Krv sa mi nahrnie do tváre, potom dole. Cítim, ako vlhnem, ale jeho to zjavne netrápi. Keď už mám chuť vykašlať sa na všetko a pobozkať ho z vlastnej iniciatívy, proste ma pustí a odstúpi. Dopadnem na päty, ani som si neuvedomila, že som stála na špičkách. Ale pri ňom sa inak ani nedá. (Vďakabohu.)

"Poď, kúpil som niečo na raňajky," povie a odíde, len tak.

Nahnevane si odfrnknem a než za ním odídem, oblečiem si to najdlhšie tričko s najmenším výstrihom a pod neho ešte aj trenírky a podprsenku.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama