Prsteň z arabskej púšte

22. listopadu 2015 v 18:56 | Lydia |  Lydia

Ľudia boli zhrození, keď to zistili, keď sa dozvedeli o tej hroznej katastrofe - keď jeho žena utiekla s iným mužom.


Bolo to také náhle, hovorili potom, stalo sa to tak nečakane, jedného dňa vyšla z domu a už sa nevrátila!, no nemali pravdu. Katastrofa prichádzala pomaly. Katastrofa prichádzala v jemných náznakoch.

Jedlo, ktoré varila, strácalo chuť. Dom, o ktorý sa mala starať, upadal do neporiadku, pomaličky, nenápadne, že si to nikto iný nevšimol, iba ona, lebo tomu bola príčinou. Manželove košele boli čoraz menej nažehlené, kopy prádla čoraz väčšie, až ich raz za dva týždne v záchvate výčitiek svedomia všetky poprala. Kvety v dome vädli, kvety na záhrade boli spálené slnkom. Make-up, ktorým si každé ráno maľovala peknú tvár pre manžela, aby sa mohol pri raňajkách pozerať na pekné veci, sa pomaly míňal, ale ona nemala v pláne ho dokúpiť. Vlasy, doteraz vždy pekne upravené, vyžehlené, nafarbené, jej čoraz častejšie voľne splývali vo vlnách na plecia a chrbát.

Nie, nie, katastrofa neprišla rýchlo - prišla, keď sa naakumulovali drobné okamihy života, ktoré ju viazali do blúzok ako do korzetov, drobné záväzky voči spoločnosti, ktoré ju uzatvárali do domu ako do klietky.

Raz to už muselo prasknúť, všetko bolo nachystané, stačil jediný správny detail skladačky, aby sa to, čo iní nazvali katastrofou mohlo konečne uskutočniť. Stačilo, aby sa rozhodla, aby si mentálne zbalila kufre. Potom bolo už ľahké zanechať všetko za sebou - manžela, deti, dom i záhradu za ním.

A potom už len naskočiť na motorku divokého vandala, ktorý sa vozil po ich tichých a pokojných uliciach - aspoň tak ho videli susedia.

V skutočnosti aj toto prebehlo oveľa pomalšie a nenápadnejšie - stalo sa to na trhu.

Raz za pol roka sa na námestí ich milovaného tichého mestečka konal trh, ktorý nebol až tak tichý, ale akosi im nevadil - bol to usporiadaný chaos, stánky zoradené pekne v radoch, tovar rozložený podľa druhu, farby, ceny. Žiadne zastarané dohadovanie sa, koľko je na cenovke, toľko si predavač vypýta, toľko zákazník zaplatí - žiadny zbytočný hluk.

Tento rokvšakpribudol nový stánok, ktorý celú harmóniu zabehnutého trhu narušil. Bol malý, menší ako ostatné, aj preto sa z neho tovar rinul až von na chodník, bol postavený úplne na konci, lebo nikde inde už nebolo miesto. No práve táto tajomná, tmavá atmosféra koncamu prospievala, dotvárala tajomnosť samotných obchodníkov.

Za pultom boli natlačení traja ľudia - muž, žena a muž. Predávali lapače snov a drevené náhrdelníky, hoci nikto z nich nebol Indiánom. Predávali jedlo voňajúce exotickým korením a farebné šatky, jemné ako pavučina a ťažké ako sny, hoci nikto z nich nebol Indom. Predávali strieborné prstene s veľkými kameňmi a aromatický tabak, hoci nikto z nich nebol Arabom. Predávali farbu, vôňu a dym, ktoré kazili vzduch celého trhu, zadrhávali sa v hrdlách okolostojacich a nútili ich rozčuľovať sa a kašlať.

Ten deň sa pri ich stánku zastavili tri deti, ktoré ešte neboli riadne poučené k tomu, ako sa majú správať.

A Ona.

Znova mala dokonalý účes, znova mala dokonale vyžehlenú blúzku, čisté sako a hodiacu sa sukňu, pančuchy bez očiek a vysoké topánky. V srdci a mysli mala však stále chaos a smútok. A s týmto chaosom v očiach si prezerala stánok, zvláštny tovar, zvláštnych predavačov. Toho, ktorý nebol Indiánom, tú, ktorá nebola Indkou, toho, ktorý nebol Arabom. A predsa mali v sebe exotiku a krásu a vzrušenie týchto ďalekých krajín, o ktorých vedela len z tajne sledovaných programov v televízií.

So smútkom v očiach s prezerala ich radostné tváre, akoby im vôbec nevadilo, že dnes nepredali ani jedinú vec, že ich jedlo chladne, tabak tuchne, akoby si nevšimli pohŕdavé pohľady všetkých naokolo. V tento okamih patrili len Jej, ktorá sa ako jediná - zdanlivo dospelá a usporiadaná a rozumná - rozhodla zastaviť pri ich stánku.

Nechali ju v tichu kĺzať pohľadom po pierkach a korálikoch a vôňach a odleskoch z kameňov. Nechali ju, aby ju chaos pohltil naplno. Keď už nebolo pomoci, muž, čo nebol Indiánom, vzal jeden z prsteňov muža, ktorý nebol Arabom, a navliekol jej ho na prst.

Ten deň nepredali nič; prsteň pre ženu so smútkom a chaosom v očiach bol dar, bol viac ako dar - bol to prísľub, že chaos a smútok čoskoro povolí, zámok na klietke povolí a duch vtáka konečne vyletí, aby si mohol z drobností slobody a radosti vyskladať nové telo.

Od tej doby prsteň s kameňom z arabskej púšte nosila na krku, na tenkej retiazke schovaný na srdci. Cítila ho, keď sa ráno maľovala, cítila ho, keď deťom pripravovala obed, cítila ho, keď večer líhala do postele, keď musela manželovi vyhovieť v túžbe, ktorú ona už dávno necítila.

Nosila ho ako talizman, pripomínajúci jej ten okamih slobody, ktorý cítila pri stánku nevhodných predavačov, ktorí boli i neboli tým, za čo sa vydávali.

Minul sa polrok. Minuli sa mesiace, týždne, dni, jednotlivé minúty, ktoré ho vypĺňali a tvorili, a v nej narastal nepokoj. Už o týždeň, už o tri dni, už zajtra bude znova trh a ona tam bude musieť ísť. Čo keď tam nebudú? Čo keď tam budú? Obe možnosti jej môžu zlomiť srdce: prvá preto, lebo nenaplnia prísľub, ktorý vložili do prsteňa s veľkým kameňom; druhá preto, lebo bude musieť odísť s nimi a už nikdy sa nevrátiť domov, k rodine.

Obe možnosti ju tak zožierali, že nemohla spať. Prvý raz odmietla ukojiť mužovu túžbu. Prvý raz vstala tak neskoro, že nestihla pripraviť raňajky ani desiatu pre deti. Prvý raz sa nesnažila zakryť stopy nespavosti preto, aby potešila manžela.

Trh začínal o ôsmej ráno, končil o šiestej večer. Vyšla z domu o pol piatej, pol hodiny pred tým, ako sa manžel vráti z práce, prsteň druhý raz nastoknutý na prste. Bol veľký a ťažký, chladný napriek tomu, že ho celý polrok zahrievala na prsiach.

Trh i stánky, medzi ktorými prechádzala, boli už takmer prázdne. Nevšímala si ich však, prechádzala úplne dozadu, do miest odsúdenia a zabudnutia. Vedela, že tam sú skôr, ako tam prišla. Prezradila ich vôňa a dym a odlesky, prezradil ich náhly pokoj v jej srdci.

"Prišla si..." privítal ju muž, ktorý nebol Indiánom a ponúkol ju sladkým ovocím od ženy, ktorá nebola Indkou.

Pristúpil k nej a rozopol jej vlasy stiahnuté do tuhého drdola. Keď sa dotkol jej krku, pocítila vzrušenie a teplo, dávno pochované v zabudnutí.

"Prišla si..." zopakoval s ústami pri uchu, "Už nemusíš nikdy odísť..."

A muž, ktorý nebol Arabom, jej podal druhý prsteň, ktorý mal byť potvrdením prísľubu darovaného s tým prvým.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tomi Tomi | 24. listopadu 2015 v 11:16 | Reagovat

uuuu..... takto si predstavujem zaciatok knihy. Putavy, ze ta chyti hned a je taky tajomny ze netusis co mas cakat v dalsej kapitole. Vobec netusim o com to je, ale nevadi, je to super :-D

2 Lydia Lydia | E-mail | 24. listopadu 2015 v 17:07 | Reagovat

no, je to o žene, ktorá opustila muža? :D len je tam trochu toho tajomna a predurčenosti a že proste keď sa rozhodla, že chce odísť, celý vesmír sa spojil, aby jej jej prianie splnil a poslal jej do cesty tých troch predavačov, ktorí spĺňali to, čo ona podvedome chcela, práve tým, že boli úplne iní ako všetci ostatní obyvatelia...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama