Výročie

11. února 2016 v 14:03 | Lydia |  Lydia

Dnes je pre teba výnimočný deň, však? Vstala si dobrovoľne už o siedmej, na teba až extrémne skoro, keďže si viac nočný tvor ako denný. Ale vôbec nie si nevyspatá, však? Lebo si išla večer skoro spať.

Je tak výnimočný deň, že sa usmievaš ešte pred kávou a netrápia ťa všetky tie zločiny a vraždy, ktoré sa dejú vo svete a spravodajcovia o nich tak radi rozprávajú v správach, ktoré aj tak nesleduješ.

Dnes máte druhé výročie. Vidím, ako sa tešíš. Tvoj priateľ má prísť k tebe do bytu, kvôli čomu si vyhodila úbohú spolubývajúcu už včera večer.



Lebo možno... možno... nechceš na to ani pomyslieť, ale aj tak sa radšej hryzieš do pier, aby si sa stále neusmievala ako debil.

Možno ťa dnes večer požiada o ruku?!

Už nejaký čas predsa vidíš náznaky, ktoré môžu viesť jedine k tomuto jedinému.

Pri káve si predstavuješ, ako bude prebiehať celý deň - pripravíš večeru, riadne aj s dezertom, upraceš kuchyňu (ostatné si našťastie zvládla už včera), prestrieš stôl, dokonca vytiahneš tie starodávne stojany na sviece, ktoré si kúpila za 3 eurá vo výpredaji, no vyzerajú ako dedičstvo po storočnej babke. Potom sa namaľuješ, a potom príde láska tvojho života, aby ste výročie oslávili spolu.

Ale všetko po poriadku - káva. Umyť hrnček. Nekontrolovať každé 4 minúty mobil.

Dnešné menu si si podvedome pripravovala celý váš vzťah. Každé jedno jeho obľúbené jedlo si si uložila do pamäťového priečinka s jeho menom. Všetko zeleninové, všetko prudko zdravé. Ako predjedlo zelené smoothie so špenátom, ktorý moc nemusíš, ale čo, veď je zdravý. Potom karbanátky z kyslej kapusty, ktoré si si prekvapivo zamilovala na prvý raz, ale ani zaboha si nevieš zapamätať, ako sa volajú, s čerstvým šalátom, domácou majonézou a chrumkavou žemľou. Ako dezert malinový cheesecake s mätovými lístkami na ozdobu.

Hlavne jednoducho.

Keď je navarené, stráviš v sprche o 20 minút viac času, aby si zo seba vydrhla všetok varený smrad. O holení všetkých dostupných aj nedostupných častí tela ani nehovoriac.

Potom sa konečne môžeš usadiť pred zrkadlo, čerstvo osprchovaná a voňavá. Usmievaš sa na svoj obraz, kým si na tvár pomaly nanášaš vrstvu po vrstve svoju krásu. Korektor a make-up a tiene a ceruzku. A rúž, pravdaže aj rúž. Robíš to pomaly, vychutnávaš si to. Lebo už si dlho nemala čas sa urobiť tak peknou. Uvedomuješ si to, však? Zanedbávala si seba aj jeho, lebo práca a nadčasy. Preto sa tak teraz snažíš, čo?

Zatrieť kruhy pod očami, lebo pravdaže si nemohla zaspať skôr ako o pol 3. V maznavých kruhoch si prstami rozotieraš make-up, je ti príjemné dotýkať sa tak svojej tváre, pozorne, aby si zakryla všetky pehy, ktoré ti vyrazili pri poslednom dlhšom pobyte na slnku. Poprášiť sa púdrom, aby sa skryli aj tie posledné nedokonalosti a dosiahol sa absolútne sa nelesknúci vzhľad. Potom oči. Zvolíš modré a šedé tiene, dovolíš si trochu tmavšie dymové líčenie, aby ti vynikli oči a kontrastovali s vlasmi. Tak to máš rada ty, nie on, ale momentálne sa rozhodneš to ignorovať. Tekutá linka, čierna ako noc, vykúzli na viečku krásnu krivku, ktorá ti oči zvýrazní ešte viac. Vďaka drahej špirále máš mihalnice dlhé ako v reklame; zvodne sa na seba pozrieš, na moment očarená svojou krásou, svojím zvodným pohľadom spod privretých viečok. Trošičku červenej na líca, len poprášiť, len jemne. A rúž. Nie ten červený, ktorý je určený na výnimočné udalosti, ale ten bordový, ktorý je na udalosti ešte výnimočnejšie.

A teraz vlasy. Čerstvo umyté, natočené na veľkých natáčkach, aby ti na plecia padali krásne vlny. Lebo presne tak sa mu to páči. Keď rozpustíš prvý prameň vlasov, zarazíš sa. Krásne zlaté vlny. Zdesene kontroluješ, či ti náhodou nevyrastá pôvodná farba, lišiacky ryšavá, ale nemáš sa čoho báť, veď si sa dala farbiť len pred 4 dňami. Nasleduje druhá natáčka, po nej tretia a ďalšie. Bohatý vodopád zlatých vlasov, ako v rozprávke. Spokojne si veľkou kefou začneš prečesávať tie prekrásne vlasy, ktoré ťa stoja majlant, lebo keď už o nič iné, staráš sa aspoň o ne.

Lebo keď už nič iné, aspoň one musia byť pevné, aby si ich neskôr v posteli mohol omotať okolo zápästia a potiahnuť ti hlavu dozadu. Lebo tak sa mu to páči, a ty mu splníš všetko, čo mu na očiach vidíš, však? Lebo je predsa láska tvojho života.

Si krásna. Si vzrušujúca. Na okamih ťa bodne pri srdci, keď sa pozrieš na tie vlasy. Ale čo tam po nich? Sú to len vlasy. Len vlasy. Lenže čo keď to znie čoraz žalostnejšie? Zamrkáš, aby si sa zbavila škaredých myšlienok. Takto sa myslieť nepatrí.

V jemnom krémovom župane, ktorý ti daroval na posledné Vianoce, sa postavíš pred skriňu a vyberáš si šaty, ktoré si si zvolila presne na túto príležitosť, aj keď teraz začínaš pochybovať, či budú vhodné.

Ale len dovtedy, kým si ich neoblečieš. Samozrejme, že v nich vyzeráš dokonale. Srdiečkový živôtik spolu s push-upkou ti opticky zväčšia prsia o jedno číslo, jemný tyl ti decentne prekryje dekolt, ale je dostatočne priesvitný, aby boli vidieť kľúčne kosti.

Nadýchaná sukňa uspokojivo padá od pekne vyformovaných bokov poniže kolien, od samej radosti sa roztočíš a rozosmeješ ako malé dievčatko, ktoré si po dlhej zime konečne oblieklo obľúbenú sukienku, ktorá sa v dokonalých kruhoch stále točí a točí okolo tvojich nôh. Po tomto výkyve zo slušného správania si ju spôsobne prihladíš. Čipkovaná vrstva vytvára pekný kontrast k hladkému vrchu.

A nakoniec, tmavo zelená farba krásne podtrhuje tvoje oči.

Obuješ si čierne lodičky na vysokom podpätku, obyčajné, no elegantné, ktoré sa hodia k šatám, hoci je ešte príliš skoro; tak veľmi sa nemôžeš dočkať.

Ešte 45 minút.

Ešte 30 minút.

Skontroluješ, ako je prestretý stôl a či máš nachystané všetky suroviny na smoothie, ktoré chceš robiť až vtedy, keď príde.

Už len 20 minút.

Trasieš sa od nervozity a očakávania, až pokým si neuvedomíš, že by si tým mohla zničiť všetku svoju zdokonaľovaciu prácu.

Radšej si sadneš za stôl, lebo ťa už aj tak z tých topánok bolia nohy. Ale teraz a počas večere si odpočinieš, a potom v nich prejdeš už len kúsok, len do spálne. To zvládneš.

Prehodíš si kučere cez plece dozadu a skontroluješ svoj výzor v lyžičke. Stále dokonale zakonzervovaná, nič sa nepokazilo.

Pol osmej.

A ticho.

Priateľ... nechodí?

Och, chudák maličká.

Možno len nemá kde zaparkovať? Možno sa zasekol niekde v meste. Veď inak je vždy dokonale presný.

Možno sa zasekol u inej ženy, našepkáva ti vnútorný hlas, ale to razantne ignoruješ.

Sviečky veselo plápolajú a taniere zívajú prázdnotou. Je to už 20 minút. Stále sa ti darí ospravedlňovať jeho meškanie; dopravou, obliatou kravatou, samovrahom, ktorý sa mu hodil pod auto.

30 minút.

45 minút.

Jedlo dávno vychladlo, sviečky už majú pol života za sebou. Zrazu sa cítiš rovnako. Úsmev, ktorý ťa zdobil celý deň, pohasne.

Zrazu aj vyzeráš tak staro, akoby si mala aj ty pol života za sebou. Ešteže ťa nikto nevidí, ani ty sama.

Hodina aj 6 minút.

Zdvihneš sa, nevydáš ani hláska. Zašuchocú krásne zelené šaty. Zhasneš sviečky.

Okamih stojíš v tme, ktorá tu náhle nastala a hlavu máš prázdnu.

Čo teraz?

Vojdeš do spálne a zospodu skrine vyhrabeš tajnú krabicu s pokladmi, ktoré si už dávno nevidela.

Omotáš si okolo krku líščí šál, ktorý si kúpila v tom istom starožitníctve ako svietniky, ale nikdy si ho nemala, lebo jemu sa nepáčil.

Hladíš jemnú kožušinu a pozeráš sa do zrkadla v predsieni. Hoci je tu prítmie, vidíš, ako znova opeknievaš, ako sa meníš. Ako si uvedomuješ všetko, čo sa ti na tvojej láske na celý život nepáčilo.

Zrazu si vďačná, že neprišiel.

Zrazu si opäť voľná.

Vykročíš zo dverí do noci a predstavuješ si, ako bude vyzerať ďalší deň.

Dáš vymeniť zámok.

Zmeníš si číslo.

Vrátiš sa k pôvodnej farbe.

A vyhádžeš tomu skurvysynovi všetky veci na chodník predo dvere.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama