O jedle a opaskoch

19. března 2017 v 17:16 | Lydia |  Lydia
Spomienky sú zákerná vec, hlavne tie nešťastné a ponižujúce. Aj keď teraz pozerám na muža, s ktorým som sa rozhodla žiť, spomínam si na chlapca, s ktorým som mala vzťah, aj keď on so mnou nie.

Aj keď teraz pozorujem, ako tomu môjmu moje jedlo chutí, stále mám pred očami toho druhého - ako mu nechutí. Aj keď sa to stalo pred rokmi.


Raz cez deň sa mi podarilo uvariť viac jedla, resp. varila som ho ako obvykle, ale namiesto toho, aby som mala jedlo na dva a pol dňa, rozhodla som sa podeliť sa s ním s mojím momentálnym objektom posadnutia. Bolo to jednoduché jedlo, zeleninové, ale vtedy moje obľúbené a nebyť tejto spomienky, je ním asi doteraz.

Bol to skvelý nápad, zase som mala dôvod sa s ním stretnúť a nehovorí sa, že láska prechádza žalúdkom? Predstavovala som si, ako mu bude chutiť, ako ma pochváli a usmeje sa a ja sa na mieste z toho úsmevu roztečiem, lebo sa usmieva tak málo.

Ale ako sa blížila hodina stretnutia, začala som panikáriť. Prečo som to urobila? Prečo som sa ponúkla? Bude mu to naozaj chutiť? Určite mu to bude chutiť, veď je to dobré jedlo, upokojovala som sa, aj keď to moc nepomáhalo.

Po zmätenom telefonáte ohľadne plánov na večer som nakoniec prišla k nemu, vypýtala si dva taniere (s čím zjavne nepočítal, zjavne si myslel, že mu len donesiem jedlo a vypadnem, čo mne vtedy také zjavné nepripadalo) a otvorila misku. S kritickým pohľadom sa nad ňu nahol a zavetril.

Okamžite som vedela, že je zle a oblial ma studený pot. Nespúšťala som oči z jeho tváre.

"Čo v tom je?" spýtal sa po niekoľkých úmorných sekundách ticha.

"Zelenina?" odvetila som nesmelo.

"Aj rajčiny?"

Na to som už len prikývla.

"Neľúbim rajčiny."
Kurva.

Ale aj tak si nechal naložiť plný tanier a ako obvykle sme si sadli za miniatúrny stôl v ich miniatúrnej kuchyni. Začali sme jesť a moje zlé tušenie sa potvrdzovalo.

Nehovoril.

Vstal a doniesol si niečo zo špajze, čím si jedlo polial.

"Čo to je?" spýtala som sa asi až moc útočne a doteraz dúfam, že to tak znelo len v moje hlave.

"Olej s bazalkou."

Okey, to neznie tak hrozne. Bazalka ide k zelenine.

Len keby si tam toho nekydal tak veľa.

Veď to musí prekryť všetku chuť.

O čo mu zjavne išlo.

Lebo ani po štedrej dávke bazalkového oleja to nemohol prehltnúť.

Pozerala som naňho, ako jedno sústo prežúva až príliš dlho a nie a nie ho zhltnúť, a aj mne prestávalo chutiť.

"Nemusíš to jesť, ak ti to nechutí," povedala som potichu a keď som videla, s akou úľavou tanier odložil, moje sebavedomie kleslo na úplné dno.

"Vieš, no, ja som gurmán," povedal ako na ospravedlnenie.

Sebavedomie sa prepadlo niekam do pekla.

V nasledujúcej chvíli ho na okamih nahradil obranný záchvat hnevu, keď som si spomenula, ako mi rozprával o tom, že jedáva špagety s paštekou alebo špagety s párkami, keď si chce dopriať niečo luxusnejšie.

Mala som chuť otrieskať mu tanier aj s celým tým posratým jedlom o hlavu a utiecť s plačom.

A presne v tej chvíli prišla domov jeho matka.

"To si navarila ty? Preňho?" spýtala sa potom o pár minút príjemným hlasom.

"Ano, ale zjavne som netrafila jeho chute. Haha," odpovedala som s nútenou veselosťou a snažila sa dojesť tú bezfarebnú, bezchutnú hmotu, na ktorú sa premenilo moje obľúbené jedlo, len aby som mohla čo najskôr vypadnúť.

Najhoršie na tom je, že som sa nepoučila. Najhoršie na tom je, že som sa s ním chcela stretnúť znova.

A teraz mi lezie ešte aj do vzťahu s mužom, ktorý priam adoruje moje kuchárske umenie, a núti ma pochybovať o celom mojom svete.

Preto tak rada pozorujem, ako môj terajší muž je. Sústredene a s chuťou, občas vzhliadne a usmeje sa na mňa, až by som sa z toho mohla roztiecť.

On mi nikdy nedal žiadnu zámienku na pochybnosti.

Dopijem kávu, vstanem a zoberiem spred neho tanier. K zostávajúcej knedli priložím žufanku mäsa a omáčky, prihodím ešte jednu knedľu a znova si sadnem oproti, aj keď už mám kávu vypitú. Rada sa pozerám, ako je.

A on sám je živým dôkazom toho, že mu moje jedlo chutí - odkedy bývame spolu pribral viac ako 30 kilo a opasok si začína zapínať na predposlednej dierke od začiatku.


Usmejem sa a v duchu si poznačím, že mu na najbližšie narodeniny musím kúpiť nový opasok. Možno už bude taký, čo by toho prvého opásal aj dva razy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama